Sedím na svojom mieste osudu

Stískam vankúš v ktorom je vtlačená moja minulosť

Hlinene slzy zaprasene zabudnutým časom

kráčam sama cez pole pevných rozhodnutí

prežiť môžem iba vďaka láske ktorá ma nad hladinou drží

tíško sa prejdem po autobuse ktorý ma sprevádza na miesto menom KONIEC

sú to roky, dni, týždne…zrazu však iba okamih

všetky dni sa rozsypú ako starý prach ktorý som nikdy neutrela

umele slzy mi stekajú, krčah môjho života sa navždy naplnil

prosím ta láska, vylej ho, chcem ho napĺňať znovu a znovu

povedz mi boh sveta, prečo musí každý z náš odchádzať

naivne sa ta pýtam, veď ja odísť nechcem aj keď tato realita je akoby peklo

peklo lásky však pre mňa

pozri sa do mojich oči, úprimné si priznaj že tam vidíš kus sveta plný života so všetkým čo ku nemu patri

priznám, niekedy nedokážem cez tu ťažkú hmlu vidieť

divoká krv vo mne prúdi, podaj mi ruku

rada ta strhnem do šialenstva .. aspon na chvíľu

nevaruj ma pred tým zlým čo sa mi stane

nechaj ma snívať na chvíľu, pod chyť ma….zabudni na chvíľu na čas